12. 7. 2005 Kocába

Já mám Kocábu náram, náram,
já mám Kocábu náram-ne blízko

Preto som teda v utorok po vytrvalých hydrometeorologických pozorovaniach vytrvalého dažďa prerušil pracovný proces.

Dřív než o hodinu,
vypnul sem mašinu,
čím.....

.....čím, som asi nepotešil náčelníka menom: Ten čo platí faktúry (ani on ma nepoteší zrejme...), ale nedá sa svietiť, slnko svieti, neprší a voda pomaly klesá. Vodácky vierozvestovia udávajú limit 60 cm pre splavnosť a od rána som zaznamenal pokles zo 70 cm na 68,5 cm. Nesmeli sme ďalej váhať ani minútu. Bolo treba urýchlene jednať. Po rýchlom telefonickom dohovore s kamarátom Jirkom, si dávame zraz a pelášime do Štechovíc, kde overujeme vodočet, nechávame jedno auto dole a vyrážame do Nového Knína- miesta nášho štartu. Čaká nás príjemné zvezenie na nenáročnej vode WW1 asi 18 km. Proste vypadá to na pohodu, lebo výnimočne neprší čo je v júly dosť nezvyčajné toho roku. Kocába plynie prekrásnym, malebným, väčšinou zalesneným údolím, miestami budiacim dojem mini kaňonu. Brehy sú väčšinou hlinité alebo skalnaté, lesíky či hájiky sem-tam vystrieda lúka alebo pastvina. Človek má dojem, že sa nachádza niekde pánubohu za chrbtom , niekde v divočine, pritom v skutočnosti sa čľapká pár kilometrov od Prahy. Z vodáckeho hľadiska sa nejedná o nič náročné, možno je to terén vhodnejší pre duše romantické ako pre " divočákov". Riečka krásne meandruje, občas dá zapracovať pádlu a pádlistovi v ostrých zákrutách , kde trochu vynáša do krovia. Sem tam plavbu spestrí voľne pohodený kameň v koryte, umelý či prírodný stupienok, zarastajúce lávky, alebo ich pozostatky. Najväčšiu neplechu však robia po dažďoch podomleté a padnuté stromy. Totiž tieto stromy majú tendenciu a zlozvyk do rieky padať či vrhať sa neusporiadane, neorganizovane a nevhodne, čím vyvolávajú vodákove spravodlivé rozhorčenie až rozčúlenie. Zdolávame ich však neochvejne predieraním sa cez koruny, popod kmene či preskakovaním alebo stromolezeckými figúrami. V jednom prípade musíme dokonca opustiť aj koryto, čo sme dúfali, že nenastane, ale cesta bola zarúbaná.

Úplná divočina a pustatina to však nie je. Všade vidno stopu človeka. Nie vždy príjemnú a voči prírode ohľaduplnú.

Občas vidno dokonca aj človeka samotného.

Raz si húf chlapcov púšťa po prúde loďky dreva: " Dobrý den, pane. To jsou závody?"

Nechcem kaziť detskú radosť a pocit dôležitosti z prítomnosti na takomto význačnom preteku, tak len odkývem : " Jo, závody."

Inde si pani, ktorá s vodákmi určite nepočítala, leží pri vode a opaľuje si to o čom si myslí, že sú to prsia.

Na ďalšom mieste zamáva babička od chatky: " Vítejte na Kocábě."

Niekde asi v dvoch tretinách trasy prichádzame na najkrajšie miesto rieky a aj najťažšie. Prieka tu vytvára akýsi krátky prielom kde si na krátkom úseku so slušným spádom razí cestu cez skaly (WW2+). Voda nás viac-menej prevezie, prehúpe. Trochu sa pohráme vo vlnkách a príjemne unavení pokračujeme do cieľa. Na začiatku Štechovíc sa hlási zase človek s rozmanitými premosťovacími a opevňovacími systémami brehu. Niektoré sú naozaj geniálne a kutolské, iné sú len genitálne. Ešte nás čakajú dve haťky na začiatku Štechovíc, z ktorých sa prvá údajne prenáša. Onedlho nám ju aj známy silný hukot ohlasuje. Pristávame pri brehu a prezeráme si ju. Vysoká nie je a vývar pod ňou sa tiež nezdá príliš silný: (Kilometráž však straší s nezjazdnými haťkami !?!) Jirka by aj preniesol. Stojíme tam, skladám vlny, odhadujem silu vracáku a nevychádza to. Je to málo a slabé. Na brehu sa už zhromažďuje napäté obecenstvo plné očakávaní. V tom však moje kruhy a počty preruší strejda , čo sa práve prebrodil ponad haťku. "Bojíš se ?": skúša moje nervy. " Bojím" : priznávam dobrovoľne. Hrdinovia sú tí , čo sa boja priznať, že majú strach. A ja sa nebojím (...priznať sa...). " My to tady jezdíme na matračkách" posmeľuje nás. S trochou hanby to teda skočíme a celkom v pohode. Nasledujúcu ideme už bez vystupovania (je ľahšia ale šutrovitejšia). Tretiu pri aute, najvyššiu z nich si nechávame na inokedy. Dá sa skočiť trochu šikmo, ale ako sa potom vyštverať z regulovaného koryta? S pocitom dobre vykonanej práce a príjemne stráveného poludnia odchádzame po auto hore, kde už na štarte čaká ďalšia partička, ktorá neodolala volaniu divočiny... Zrejme očakávajúc návrat šoféra, na slniečku sa vyhrieva 5-6 kajakárov. Prehadzujeme si s Jirkom lode na autách, zamávame a zatrúbime čakajúcim a pelášime domov.

Tak to by sme mali, snáď to ešte toho roku, potečie aj niekde inde.....

Ahoj!