Bečvárka 29. 10. 2005

Niekedy naprší, v riekach je veľa vody a vodáci majú sviatok. Niekedy ale neprší, naopak veľa riečok vodu nemá, ale vodáci majú radosť aj tak. Napríklad keď sa vypúšťajú rybníky. A nemusí ísť práve o husto navštevovaný až preplnený Vavřinec s kaskádami a perejkami, aby to stálo za to....

Bečvárka tečie raz ročne, keď sa vypúšťa rybník v Horních Chvaltinách. A v sobotu 29.10. ráno sa pri jej brehu začali objavovať skupinky vodákov.

Aj napriek našej snahe sa nepodarilo, aby sme dorazili na miesto odkiaľ sa začína splav tohto 4 kilometrového potôčika ako prvý. Hold, ranní ptáče bez lahváče (teda v našom prípade skôr bez kafe, horúcej čokolády a ľadového čaju) vůbec nikam nedoskáče. Teda možno by aj doskákalo, ale prečo to riskovať. Už na pumpe sme aspoň získali istotu, že tento deň bude nádherný a slnečný.

Keď sa naša úderná skupina sformovala na 4. riečnom kilometri, v zložení 5 kajakov + pozemná podpora s fotografickou výbavou, nikto nás už nemohol zastaviť. Rýchlo do gumy, skontrolovať posed v kajaku, a po zaplatení poplatku 20 kč na loď (za ktorý sme obdržali originálne tetovanie, ktoré žiaľ nevydržalo až do Prahy) sme naskákali do riečky. Slovko naskákali je namieste, i keď vlastne výzvu človeka ktorý vyberal ten poplatok (asi miestny vodák), že nasadanie z brehu sa netoleruje, na prvý pokus niektorí neposlúchli...

Prejazd tunelom pod mostom bol prvým znakom, že tu bude vody pomenej, ale nebude to „úplne zadarmo“. I keď na tom tuneli bol asi najkrajší ten pohľad odspodu. Tu sme si už dohodli nejaké to poradie a konečne sme vyrazili dolu, po prúde.

Bečvárka sa začala skrúcať pomedzi stromy koryte, ktoré má podľa kilometráže šírku asi 2-5 alebo skôr 2-3 metre. Už len otočka o 360° bola celkom zaujímavým dobrodružstvom. Tak sme sa chvíľku vlnili, pomedzi konáre a stromy, ale nebolo času sa nudiť. Začali sa objavovať prvé kaskádky, alebo ako nazvať ti malé jezíky, mini skoky medzi mokrými kameňmi... a aj prvé klády krížom cez koryto. Bolo jasné, že ideme ako prvá skupina a tiež, že organizátori toho roku asi nemali čas koryto trošku prečistiť. Ale aspoň to bolo zaujímavejšie. Podľa tých, čo to šli vlani, určite. A najviac si preskakovanie klád užil Jirka Myslivec, ako prvá loď. Na prvej, povedzme horšie prejazdnej hromádke dreva, bol nútený odšprickovať sa a prehupnúť sa cez. Ostatní sme mali už čistejšiu cestu, i keď som sa tam dobre zapotil...

V meandroch sme teda pokračovali ďalej, až cez „Cestu do pekel“, ktorá tohto roku nebola nijako označená, takže ja som vlastne ani nevedel, kedy sme boli „ tom“. Ale keby som mal vybrať miesto, ktoré by som tak nazval, bolo by to asi to „najnebezpečnejšie“, čo sa tu objavilo. Veď čoho sa môže báť vodák viac, než toho, že ho natlačí voda na, alebo pod strom. Na pravej strane betónový panel tesne pod vodou, a zľava spadnutý strom. Vpredu ďalší strom, ale ten ešte stál. A postup? Ťažko povedať. Nenechať sa natlačiť na ten padnutý, okolo toho stojaceho a ďalej do ostrej zákruty... nakoniec sme sa cesto dostali všetci a bez väčších problémov. Na to aby si človek vyskúšal trochu techniky a obratnosti, nemusí ani hľadať divoké potoky ?. Avšak v ďalšej zákrute som trochu zazmätkoval a ani neviem ako a bol som bez pádla. Ostalo zaseknuté medzi stromom a dnom. No, asi nie príliš silno, pretože sa dokázalo samo uvolniť už o pár sekúnd. Ale aspoň viem, že tých pár centimetrov menej nemusí byť pri pádle na škodu.

Ešte sme si prešli tak dve lávky a prúd nás pozvoľna doviedol k cestnému mostu v Hošticích. Aj tu je pod mostom miestečko, kde povykrúcané srdce vodáka zaplesá nad troškou cákajúcej vody. Malá šlajsnička, trochu do zákruty a môžeme vynášať lode. Vo valčeku sa pohráme pri druhom „splutí“. Teraz sme sa snažili rýchlo naviazať lode a vrátiť sa hore na začiatok, kým sa tam nevrátia ostatné skupiny vodákov. Predsa len tu asi nie je na vode toľko miesta.

Pokus sa zdaril a boli sme hore opäť prvý. A kým Jirka s Martinom previezli autá, užívali sme si skákanie do vody. Dobrý nápad miestnych vodákov pristaviť k mostu malú dosku smerom do vody, po ktorej sa môže človek (asi väčšinou aj s kajakom, i keď boli nápady aj na free jump - bez lode) spustiť dolu. Skokov bolo neúrekom, takže pár dobrých rád. Pri skoku pozadu je lepšie sa predkloniť. Je tam dno. A pri skoku s otočením je lepšie nepadať naplocho :)). Ale inak to bol krásny pocit. Jedine Jirka neskúsil krátky let. No čo, veď aspoň vidno, že ešte existujú vodáci, ktorí si myslia, že kajak je dobrý len na vodu :) Patrí im uznanie, že šetria svoje plavidlá podľa rád výrobcov...

Druhý pokus splavu bol trošku iný ako ten prvý. Na niektorých miestach bolo vidno, že prešlo viac vodákov. Na tom, čo som označil za najnebezpečnejšie sa všetko zmenilo. Padnutá kláda bola fuč, takže z toho ostalo celkom zaujímavé ostré esíčko. A opäť bolo takmer ešte zaujímavejšie. Asi sa musím naučiť udržať pádlo v ruke.

Prejazdy, teraz už trochu známejšími a očakávanými miestami, mini perejkami a meandrami boli už oveľa uvolnenejšie. Keď sme dorazili pod most, trošku sme sa pohrali vo valčeku. Bolo by to možno lepšie, keby tam nebol opäť betón kúsok pod hladinou. A možno, keby sa človek nebál, že mu niekto skočí na hlavu :). Pretože na svahu od mosta ukončenom skokanským mostíkom práve šantili vodáci, čo už pochopili, že kajak je dobrý aj na zem a do vzduchu (otázka je či je to dobré aj pre kajak). Možno že ich niekde v zime stretnete aj na snehu, veď na Slovensku sa v snowkayakingu dokonca konali preteky :) (viz http://www.manana.sk/galleryn/thumbnails.php?album=26 )

Po krátkom oddychu sme teda pokračovali dole, dolným úsekom do Mlékovického rybníka. Táto etapa, 1,5km, bola už viac prechádzkou po lese v krásnom slnečnom jesennom dni. Keď sme sa vymotali z lesa, pretlačili popod lávku (niektorí sa trošku zasekli), rozprestrel sa pred nami rybník. Vedeli sme, že vodácky výlet sa končí, ale tá príroda, teplé jesenné počasie a pár eskymákov, vohnali do cievneho systému ešte trochu endorfínu.

Na ceste do Prahy sme sa zastavili na obede, a potom, s plnými žalúdkami nám už absolútne nič nechýbalo. I keď hospoda sa možno môže „tešiť“ na kontrolu kvality piva.

Cesta autom ponúkala ideálnu možnosť trochu si pospať, ale debata o tom, že „o čom tá voda vlastne je“ bola zaujímavejšia. Prišli sme na to, že, tak ako všetko, je to o ľuďoch. Nie o biznise, o peniazoch, ale o pohode, zábave, všetkom čo sa môže náhodne stať. A aj o tom, že aby si človek užil peknú vodu, nemusí nutne týždeň v kuse pršať a nemusí sa topiť sneh na horách...